BR: Žiadne prudké pohyby - Maxim E. Matkin - 3/5

Maxim E. Matkin je prvý slovenský autor, ktorého som čítala z vlastnej vôle. Nikdy som nebola fanúšikom slovenskej literatúry (povinne čítanie bol pre mňa horor). No Maxim ma k nej doviedol ako slepú hus k zrnu. Jeho knihy zbožňujem kvôli kontroverzným témam, malým detailom a bezvýznamným momentom. Citáty, ktoré ukazujú ako napriek tomu, že niektoré veci berieme za samozrejmosť alebo ich považujeme za nepodstatné vôbec také nie sú.

Kniha sa odohráva na Slovensku v Miestnom zapadákove, v Okresnej diere a na Malte. Tieto satirické a humorné prezývky sú jedným z dôvodov prečo sa mi knihy páčia. 

Ale poďme ku knihe Žiadne prudké pohyby. Ak by som vám však mala opísať dej predpokladám, že by to bola nuda. Napriek tomu, že Matkinove knihy nie sú na svete kvôli príbehu, ide skôr o vnútorné prežívanie postáv, táto kniha za ostatnými zaostáva. Tohto slovenského autora čítam kvôli hlbokým myšlienkam a skvelým citátom. Postavy s ktorými sa buď stotožníte alebo poznáte niekoho, kto by do Matkinovej knihy pasoval sú dôvod prečo jeho knihy milujeme. Bohužiaľ, Žiadne prudké pohyby nepriniesla čo sľúbila a autor akoby do tejto knihy nevložil svoje ironické srdce. Kniha sa zaoberá tým, že aj ľudia ktorý celý svoj život niekoho zachranujú sa zrazu ocitnú na opačnej strane váh a potrebuju zachrániť. Táto myšlienka bola v knihe naznačená, no nezdalo sa mi jej vyjadrenie dostatočne silné. Záver knihy, kedy to podla mna malo byť najviac zvýraznené akoby uplinul do neznáma.

Hlavnými postavami sú bratia – dvojičky - Chrasta a Sakriš. Jeden z bratov sa rozviedol a časť knihy sa venuje tomu ako sa s tým vyrovnáva, zatiaľ čo druhý podal výpoveď v práci a snaží sa urobiť si poriadok vo svojom dvore. Napriek tomu že kniha ponúka dve rozdielne dejové línie bratov, v určitom okamihu mi akosi splynuli do jednej. Nie som si istá či to bol zámer, alebo je za to zodpovedná len moja hlava? Sexuologička nám mala odpovedať na otázky ktoré sa bojíme opýtať, ale ani to sa bohužiaľ nestalo...

Kniha je krátka a ľahko sa číta. Zvládla som to za týždeň, pričom musím spomenúť že čítam veľmi pomaly. Napriek tomu že nedosiahla moje očakávania, celkom ma pobavila – „taká oddychová“. No z Maximovej dielne som zvyknutá na lepšie diela. Na citáty ktoré ma prinútia zamyslieť sa nad mojim životom. Na situácie, ktoré mi prinesú slzy do očí a zimomriavky. Na kontroverzné témy a na uplne odlišný pohľad od postáv ktoré holdujú alkoholu. 

Nelámem však nad Maximom palicu, na poličke mám Zvláštne šťastie, takže uvidíme čo prinesie jeho najnovší titul.